Ako išlo Prasa na vandrovku...a zožralo pár ľudí

25. ledna 2020 v 19:51


Ako slovenského junáka zviera ozrutných rozmerov zmasakrovalo

Kde bolo tam bolo, žilo raz jedno prasiatko. Veľa toho o svete nevedelo a vlastne ho to ani nezaujímalo. Bolo spokojné a šťastné vo svojom chlieviku na okraji dediny Ostrý Pichliač. Ujo sedliak, u ktorého žilo, mu zabezpečoval dostatok jedla aj opatery a prasiatko ho bezmedzne ľúbilo - až tak veľmi, že ho jedného dňa od lásky zjedlo. Vlastne ho skôr zjedlo od hladu. Ujo sedliak totiž otrčil tak trochu svojpomocne kopytá a jeho prasiatko zostalo pre prídelu potravy, na ktorú bolo zvyknuté. A keď vás váš ochranca nemôže nakŕmiť, príroda káže nakŕmiť sa priamo ochrancom.

Lenže čo čert nechcel, rozkladajúce sa kusy si všimli miestni policajti a úbohé vystrašené prasiatko muselo utiecť do hlbokých nehostinných hôr, inak by zaiste skončilo prinajmenšom na pekáči. Odrazu sa muselo celkom samo potýkať so zimou a tmou a široko-ďaleko nebol nik, kto by ho prichýlil.

Láska sedliaka a jeho tukové zásoby nateraz prasiatko v brušku hriali, ale ani ono nevedelo, kde zoženie ďalšiu potravu. A tak sa len tak smutne túlalo z jedného konca dediny na druhý, utekalo pred ľuďmi, ktorí by mu určite chceli ublížiť a vedelo, že ak sa čochvíľa nenaje, určite sa bude odporúčať do prasiatkovského nebíčka.
Ale dobré víly nad ním bdeli a onedlho mu predhodili do cesty mladého hlúpeho chlapca, ktorý si nahovno prečítal príbalový leták k liekom, ktoré sa chystal užiť.

A čo takého by som k rozprávke od Ivana Kučeru ešte povedala?
Nuž asi toľko, že sa jedná o rozšírenú verziu pôvodne krátkeho príbehu, ktorý bol svojho času odmenený cenou Béla za najlepšiu hororovú poviedku roka. Ivan zanechal niečo z pôvodných motívov, sem a tam niečo pridal, rozvinul charaktery, prehĺbil motivácie a šplechol o niečo viac krvi. A aký je výsledok?

Najskôr to dobré: Ivan je môj obľúbený spisovateľ a opätovne ma nesklamal. Dokáže hrsťami odovzdávať atmosféru, jeho príbehy sú drsné, naturalistické, a pritom nie gýčové, ako občas býva zvykom. Veľmi šikovne rozšíril dejovú linku o nové postavy, aj o samotné putovanie prasiatka. Sledujete jeho smutnú cestu za potravou, postupné rozožieranie jednej obete za druhou, až k silnému finále.

Pohľad zvieraťa na svet ľudí mi veľmi nápadne pripomenul Kingovho Cuja. Prasa má veľmi podobný, aj keď oveľa pohnutejší osud - nie je totiž huňatý pes s nevinnými očami, ale rozkysnutá kopa sadla na štyroch maličkých nohách, hoci čo do inteligencie si oba tvory môžu v podstate podať ruky...či skôr paprče. Podobne ako Cujo ani ono veľmi nerozumie, čo sa okolo neho deje a všetko rieši inštinktívne tak, ako by sme od zvieraťa aj očakávali.

Neviem, či bol Ivan v minulom živote prasa - bez urážky - ale pocity svojho hlavného hrdinu vystihol veľmi autenticky (ale čo ja môžem vedieť, údajne som v minulom živote bola veľmi lenivý kapustniak). Na čitateľa zručne prenáša úzkosti prasaťa, keď sa samo túla preňho neznámou krajinou a hľadá niečo pod zub. Miestami s ním až súcitite - ono vlastne nemôže za to, že je hladom nútené zožrať bezbrannú ľudskú bytosť. Iba sa snaží prežiť.

Ivan má veľký cit pre vykreslenie dedinskej a malomeštiackej nátury. To som si už všimla v jeho poviedkach. S príznačnou tragikomickosťou tu predostiera rad rozličných postáv a postavičiek a bez toho, aby skĺzol do karikatúr dokáže vystihnúť podstatu ich rozmýšľania. Potiaľto výborné.

Teraz to zlé: pre mňa snáď jediné negatívum paradoxne spočíva presne v tom istom, v čom aj pozitívum knihy. Občas priveľmi cítiť, že sa jedná o rozšírenú poviedku. Niektoré dejové linky vyšumia do stratena, vedľajšie postavy by potrebovali silnejšie uchopenie a motivácie. Nestačí mi iba holé konštatovanie ich vzájomných vzťahov a občasná potýčka, chcelo by to pritlačiť a ešte viac sa venovať ich vnútorným pochodom - aj keď z niektorých toho vnútra uvidíme viac než dosť.

Všetci, kto čítali pôvodnú poviedku, vedia, kam príbeh smeruje a vlastne na záver čakajú - rovnako ako Ivan sám. Ostatné časti sú preňho len nutnou kulisou pre záverečný masaker (ktorý je opäť raz výborný, veľmi autentický a hrozivý).
Z textov občas cítiť, ktoré pasáže spisovateľa bavili viac a ktoré menej a u Ivanovho Prasaťa je tento dojem ešte výraznejší: jeho dvorný hrdina Enzechštejn, sedliak a chlapec, ktorý sa stane obeťou, sú mimoriadne vydarené postavy, zatiaľ čo lokálny lekár a banda neprispôsobivých elementov skôr do počtu.
Chcelo by to vyváženejší koncept, ktorý by tak veľmi neavizoval, na čo presne sa celú dobu autor tak veľmi teší. Na druhej strane...aj Cujo je vlastne celý len o dvojici zavrenej v aute a zvyšok osadenstva knihy funguje ako krovie.

Takže, milé deti, rozprávka o prasiatku a o tom, ako spapalo pár ľudí, je veľmi milý príbeh, kde sa trhá mäso a tečie veľa krvi a určite sa vám bude páčiť rovnako ako mne. Hoci by sa miestami dalo čo-to zlepšiť, stále môžem knižku odporúčať ako príjemné čítanie na dobrú noc.

Názov: Prasa
Autor: Ivan Kučera






Kristína Halaganová

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama