Nikdy se nepřestala usmívat sú puzzle, ktoré čitateľ skladá do poslednej stránky

4. září 2019 v 22:17 | Kristína |  Recenze


Dobré knihy nevyzradia všetky svoje tajomstvá naraz.


"Tahle kniha bude stát za to," napísal mi Martin Štefko miesto venovania do jeho románu Nikdy se nepřestala usmívat. Mal pravdu, dokonca väčšiu, než som čakala.

Tento rodák z Českého Krumlova mi je ako autor sympatický jeho širokým záberom; nesústreďuje sa na jeden konkrétny žáner či typ literatúry, práve naopak - skúša, testuje, hrá sa. Jeho cieľom nie je byť zaškatuľkovaný ako určitý typ spisovateľa, on len chce - jeho vlastnými slovami - vyrozprávať dobrý príbeh. V tomto smere mi trochu pripomína Stephena Kinga, u ktorého je rovnako ako u Štefka znateľné ono nákazlivé nadšenie z tvorby. A keď niečo robíte s tak čírou radosťou, bez akejkoľvek pózy, niekde sa to musí odraziť.

Po výborných Zatracencoch, ktorí mi vrátili nádej, že western v dnešnom svete ešte dokáže otvoriť ústa a niečo zmysluplné povedať, som siahla po útlej knižočke s trochu záhadným názvom Nikdy se nepřestala usmívat. Po diele Mrtví kráčí po zemi sa jedná o Štefkovu druhú knihu a prvú, ktorú vydal pod hlavičkou svojho vydavateľstva Golden Dog. Čo čakať od ani nie dvestostranového zväzku s peknou komiksovou ilustráciou na prebale? Kde začať...

V prvom rade treba povedať, že čím menej o knihe vopred viete, tým lepšie pre vás. Ja som tvor netrpezlivý a spoilery mi nevadia, ale som rada, že k tomuto dielu mi Martin nijaké ďalšie informácie neposkytol. Ani anotácia na zadnej strane veľa neprezradí. Dozviete sa z nej len toľko, že príbeh sa bude točiť okolo dvoch ľudí: súdneho psychiatra Roberta Jenkinsa a jeho pacientky Alexandry, ženy, ktorá sa priznala k vražde viac ako stovky ľudí. Blíži sa deň jej popravy a doktor Jenkins sa snaží zistiť, čo sa naozaj ukrýva pod úsmevom, ktorý jej ani na okamih nemizne z tváre.

Začína to ako mix Základného inštinktu a Mlčania jahniat. A vlastne do určite miery tak aj pokračuje. Príbeh sa odohráva v dvoch rovinách - na jednej strane sú rozhovory medzi Jenkinsom a Alexandrou, na tej druhej popisy niektorých Alexandriných vrážd. Postupne, skrz obe línie, vám Štefko naservíruje množstvo informácií, ktoré, ak budete dostatočne pozorní, vám pomaličky začnú odhaľovať celý príbeh tejto tajomnej ženy.

V slove je sila

Štefkov román je jeden z dôkazov, že na to, aby ste dôveryhodne vystihli charaktery svojich postáv, nepotrebujete tony akcie, ani tristo strán textu. Jeho rozprávanie môže na jednej strane pôsobiť stroho, na tej druhej je však veľmi šikovne a hlavne rafinovane zostavené.

Všetko, čo sa o ústredných hrdinoch potrebujete dozvedieť, sa dozvedáte prostredníctvom rozhovorov. Emócie sú priamo vpísané do jednotlivých slov natoľko intenzívne, že sa na vás priamo prenášajú, bez akýchkoľvek ďalších spisovateľských barličiek. Opäť som sa raz presvedčila, že Martin nad svojimi príbehmi premýšľa, neplieska ich na papier ako ročné dieťa svoje sople o stenu. Vie, čo a ako chce povedať - a to nie je tak bežné, ako by sa mohlo zdať.

Alexandra aj Jenkins o sebe možno neprezradia úplne všetko - na začiatku o lekárovi prakticky netušíte vôbec nič - ale napriek tomu na vás pôsobia plasticky, máte chuť vedieť, čo sa s nimi ďalej stane. Ako keď v bare spoznáte nových ľudí, sú vám okamžite sympatickí a túžite pustiť sa s nimi do dlhšej debaty, len aby ste sa im viac pozreli na zuby. A práve preto obraciate ďalšiu stránku, hltáte riadok za riadkom a tešíte sa, čím vás autor ešte prekvapí. A že toho bude.

Ako sa skladá puzzle

Druhou veľkou devízou knihy je schopnosť, ktorú Štefko predviedol už v Zatracencoch. Ak je niečo, čo veľa autorov nevie, tak je to práca s gradáciou a dávkovaním tajomstva. Buď všetko vybalia hneď ako štyridsaťročná panna pri prvej súloži, alebo naopak, úmyselne zamlčujú informácie aj v momentoch, kedy by po správnosti už dávno mali byť zrejmé. Prvá možnosť neprinesie želaný šokujúci efekt, druhá je len otravná.

Nikdy se nepřestala usmívat ani nezamlčuje, ani príliš veľa neodhaľuje. Proste necháva plynúť obe dejové linky, kde popisy vrážd prekladajú Jenkinsove myšlienky z ich sedení. Sú jeho pochybnosti o celom prípade na mieste? Je Alexandra geniálna manipulátorka, psychicky labilná, či len krehká a životom zlomená žena? Rovnako ako psychiater, aj vás budú na mnohých miestach zvádzať rôzne možnosti, niekedy aj dve naraz.

Zostavenie kapitol je takisto veľmi múdre. Každá má to správne miesto, aby vám v príhodný čas dodala dostatočné množstvo objasňujúcich, ale aj ďalších mätúcich informácií. Štefko vám pod nohy hádže kusy skladačky a rovnako ako pri puzzle, kedy máte dojem, že jeden diel môže pasovať na viac miest, aj tu budete podobnými spôsobmi skúšať, kam daný bod do príbehu zapadne. Oduševnene tak budete prevracať stránku za stránkou s cieľom získať nové a nové kúsky príbehu a ani nebudete vedieť, ako a dopracujete sa na koniec.

Klišé, ktoré nenudí

Martin Štefko mi priznal inšpiráciu dvoma filmami. Oba som veľmi rýchlo uhádla. Vzhľadom k tomu, že druhý až príliš prezrádza pointu, nechám si ho pre seba. Nech ale hodí kladivom ten, kto nenájde dané prepojenie!
Hoci sa časť mojej osobnosti, ktorá z duše neznáša klišé, trochu krútila a pindala, v konečnom dôsledku mi záver nevadil. Možno to bolo atmosférou, možno tým, že Štefko si ani pár stránok pred koncom nevystrieľal úplne všetky náboje a Alexandrin príbeh mal čo ponúknuť aj v posledných riadkoch. A možno všetkým naraz.



Názov: Nikdy se nepřestala usmívat
Autor: Martin Štefko

Kristína Halaganová



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama