ROZHOVOR: Ivan Kučera

26. února 2019 v 15:29 |  Rozhovory


Rodák z Myjavy Ivan Kučera si v slovenských hororových lesoch šliape svoju nezameniteľnú cestičku. Jeho temné a znepokojujúce príbehy vás ľahko presvedčia, že najväčšie hrôzy sa môžu odohrávať len kúsok od vášho domu, či dokonca práve v ňom. Za kontroverzné Prasa si v roku 2011 odniesol cenu Béla za najlepšiu hororovú poviedku, jeho meno tiež figuruje v československej antológii Koleje smrti, samonákladom vydal aj dve elektronické knihy Kozí ľudia a Lesy. V roku 2016 mu vo vydavateľstve Hydra vyšla zbierka poviedok pod názvom Obchádza nás temnota. Po jej prečítaní sme dostali nutkanie dozvedieť sa o tomto autorovi viac. A tak sme si jedného večera sadli a pozhovárali sa nielen o jeho knihách, ale aj o hľadaní inšpirácie a písaní všeobecne.

Kniží díra:
Začnem obligátne, lebo to ma pri autoroch vždy najviac zaujíma: ako si sa dostal k písaniu?
Ivan Kučera:
Asi za všetko môže plastelína. Alebo hračky všeobecne. Ako každé malé dieťa, aj ja som sa strašne rád hral. LEGO bolo super, ale v pohode mi stačila aj plastelína alebo iné podobné blbosti, z ktorých som si vytváral svoje vlastné svety. Ako som starol, tak ma samozrejme tieto typy hračiek postupne prestávali zaujímať, no hranie ako také ma stále bavilo, a tak som začal vytvárať svoje svety v literárnej podobe. Na tej je super, že si môžeš napísať, čo len chceš a napríklad na rozdiel od filmárov nie si limitovaná nedostatočným rozpočtom, ani hlúpymi producentmi. Aj keď s tým slovom opatrne, lebo ako vravel Forrest Gump, pre hlúpeho každý hlúpy.

Knižní díra:
Koľko si mal teda rokov, keď si prvýkrát napísal nejaký ucelený príbeh? Prípadne pamätáš si ešte, o čom bol?
Ivan Kučera:
Pamätám si to veľmi dobre a dokonca to stále mám, nabúchané na starom písacom stroji, ktorý kedysi moji rodičia dostali ako manželský darček. Písal sa rok 1995, čiže som mal 14 rokov a šlo o literárnu adaptáciu komiksu Predátor: Concrete Jungle, ktorý vychádzal na pokračovanie v českom časopise Stezka. Absurdné bolo, že posledné čísla Stezky mi chýbali, tak som si vymyslel vlastný koniec. Keď som to ukázal mame, bola šokovaná a neverila, aké má megatalentované dieťa. Keď sa dozvedela, že ide "len" o prepis už existujúceho diela, trochu to jej nadšené reakcie schladilo, ale s odstupom desaťročí si myslím, že na 14-ročné decko to bol aj tak solídny úspech. Pomenoval som to Lovec.

Knižní díra:
Takže žánrovo si začínal kdesi pri sci-fi? Odtiaľ už tá cesta k hororu nie je veľmi ďaleká. Existujú autori, čo ťa nejako výrazne ovplyvnili, aby si sa začal venovať výhradne hororu?
Ivan Kučera:
Predátor je určite sci-fi, ale ja som ho vždy vnímal viac ako horor. Keď som ako malý v piatok v noci na Nove videl časť, v ktorej si Predátor dáva dole masku v močiaroch pred šokovaným Arnoldom Schwarzeneggerom, reálne som sa bál. Zo spisovateľov ma najviac ovplyvnil, ale je to klišé, Stephen King. Posledné roky ma jeho nová tvorba vôbec nezaujíma, ale ako k puberťákovi sa ku mne dostávali jeho najlegendárnejšie pecky a tie ma bez debaty inšpirovali. Paradoxne, viac sa mi od neho odjakživa páčili skôr nehororové veci než čisté horory. Klasiky ako To a Osvietenie ma dosť nudili, zato som si užil Telo, Dolores, Geraldovu hru a pár jeho fakt majstrovských poviedok. Dnes už som, čo sa literárneho hororu týka, niekde úplne inde a som rád, že sa v posledných rokoch na scéne začalo objavovať plno zaujímavých a sviežich hororových spisovateľov.

Knižní díra:
Akí napríklad?
Ivan Kučera:
Nick Cutter, ten je drsný a dobrý, hoci dosť nechutný. Uňho tie odporné scény nepôsobia samoúčelne a mne tam sedia. Obvykle ma brutálne scény v hororoch nevzrušujú, radšej mám atmosférické, než krvavé. V poslednej dobe ma veľmi zaujali hororové poviedky Lairda Barrona a jeho kamoša Philipa Fracassiho. Hlavne ich lesné poviedky majú famóznu atmosféru. Jack Ketchum je síce pekne starý autor, sorry Jack, ale v našich končinách začal naplno vychádzať až relatívne nedávno, ten má tiež dobrý štýl a rukopis. Aj Dan Simmons je super. Či už jeho Terror alebo Temné leto, ktoré sa mi páčilo o dosť viac ako Kingovo To, za ktorého kópiu je tak trochu v istých kruhoch Temné leto považované. A nedá mi nespomenúť ani kvalitné hororové komiksy ako Skrýš, Temnými hvozdy alebo Ryby.

Knižní díra:
Chcela som si tú otázku nechať na neskôr, ale už si mi tým Cutterom nahral. Čítala som Prasa a priznávam, že hoci mám celkom odolný žalúdok, musela som ho dvakrát predýchať. Príbeh je dosť naturalistický. Kde si preň hľadal inšpiráciu?
Ivan Kučera:
Asi by som mal povedať, že som sa raz stratil v lese a zožralo ma prasa. Ale prekvapivo to tak nebolo a ako mi niečo také vôbec napadlo, netuším. Sranda je, že ma fakt krvavé horory príliš nebavia, či už literárne alebo filmové. Ale krv do hororov proste patrí a v Prasati som sa pokúsil prekročiť hranicu. Hovorí sa, že ľudia už videli v príbehoch všetko a nič ich neprekvapí. Je plno autorov, ktorí píšu krvavé scény strašne nezaujímavo, koľkokrát som až zaskočený z toho, že sa krvavá scéna dá napísať AŽ TAK nudne. No oni to vedia, sú v tom majstri sveta. Ja sa snažím, keď už v príbehu musí byť krvavá scéna, ísť nadoraz. Prasa je typ príbehu, ktorý je skrátka fyzický, tam by bol ozaj podvod napísať nejakú jemnú verziu.

Knižní díra:
S tým súhlasím, ale aj tak ďakujem za zlé sny. Hlavne podrobne opísané ohlodávanie nohy som čítala v dobe, kedy som sama na pravú nohu krívala, preto to bolo pre mňa ešte nepríjemnejšie. Napriek tomu - a to sme už riešili mimo záznam - občas vyznieva celý príbeh zľahka čiernohumorne, čo si ty podľa vlastných slov v úmysle nemal. Prečo neobľubuješ kontamináciu hororu nejakým iným žánrom?
Ivan Kučera:
Kontaminovať horor inými žánrami je dobrý nápad, ale zrovna komediálny žáner k nim nepatrí. Hororová dráma môže byť super. Hororový akčný film tiež, čo dokázal napríklad Úsvit mŕtvych Zacka Snydera. Takisto hororové sci-fi prečo nie, viď Vec, Votrelec alebo spomínaný Predátor. Ale komédia nie, tá mi do hororu absolútne nesedí. Jediný humor, ktorý som ochotný v horore tolerovať, je humor prítomný v postavách, dialógoch. Ako v mojej poviedke Vozňovisko, kde som sa snažil dať do deja humor v podobe hlášok a dialógov, ale bez toho, aby to narúšalo vážnu a celistvú atmosféru jedného letného dňa, ktorý narušila temná búrka a s ňou prišlo niečo zlé. Poviedku Prasa s odstupom rokov vnímam dosť kriticky, pripadá mi príliš humorná, pritom taká nikdy byť nemala. Neviem, prečo mi z toho nakoniec vyšla taká "komediálna" verzia. Nápad a postavy ma však zaujali do takej miery, že som pred pár rokmi napísal románovú verziu, ktorá je smrteľne vážna. Trochu pripomína Kingovho Cuja.

Knižní díra:
Mne sa táto verzia páčila, pripomínala mi úchylnejšieho Roalda Dahla. Ale v románovom formáte by to mohlo byť zaujímavé. Chystáš sa knižku vydať?
Ivan Kučera:
Tak autor sa vždy chystá knižku vydať, ale dôležitejšie je, aký názor na to majú vydavatelia. Pred časom som započal isté nazvime to "rozhovory", ale v posledných mesiacoch je okolo toho mrazivé ticho, čiže v dohľadnej dobe z románového prasiatka určite nič nebude.

Knižní díra:
A čo ďalšia tvorba? Viem, že máš na svedomí hlavne poviedky a dve novely. Plánuješ v blízkej dobe prísť zase s niečím obsiahlejším, či ti predsa len viac sedia krátke útvary?
Ivan Kučera:
V podstate už Lovec v roku 1995 bol román, nie poviedka, čiže ja sa románov a veľkých formátov nebojím, nech sa boja oni mňa. Mám však, na rozdiel od niektorých autorov, úctu aj k poviedkam. Poviedka je úžasný formát, je to esencia literatúry. Myslím si, že každý publikujúci a úspešný autor by mal mať zo zákona dané napísať ročne aspoň dve poviedky, pre mňa za mňa iba do šuplíka, len pre tú radosť z písania. Momentálne mám už dosť materiálu pre Obchádza nás temnota 2, ale ten názov používam skôr z recesie. Je mi jasné, že dvojka asi nikdy nebude. Mne vyhovuje pracovať naraz na mnohých veciach, možno aj preto, že ak ma nejaká začne trochu nudiť, tak na pár dní alebo týždňov odskočím k inej. Takže momentálne pracujem s jednou talentovanou mladou výtvarníčkou na detskom hororovom komikse, okrem toho píšem s Honzom Vojtíškom brutálny historický horor z 13. storočia odohrávajúci sa v temných slovenských lesoch. Na niečom som začal pracovať s Mirom Pechom, ktorého Mainstream je úžasne naturalistický. Nedávno som našiel veľkú inšpiráciu v starých slovenských rozprávkových bytostiach, ktoré sú v skutočnosti majstrovskými hororovými netvormi. Mám rozpracovaných viacero prevažne hororových alebo trilerových románov. Nenudím sa.

Knižní díra:
Všetko to znejú ako zaujímavé projekty. A opäť si mi nevedomky nahral, lebo som sa chcela spýtať na poviedku Ovoniavač, ktorá sa mi spolu s Prasaťom asi najvýraznejšie vryla do pamäti. Ide o úplný výmysel, alebo vychádzaš z nejakých skutočných legiend, ktoré ti niekto rozprával?
Ivan Kučera:
Nie si prvá, kto sa ma pýta, či to má nejaký základ v realite. Ale nie, nemá.

Knižní díra:
Čo ťa na hororovom žánri najviac baví a fascinuje?
Ivan Kučera:
Ja vlastne ani presne neviem. Skúšal som písať aj nehororové veci. Jedna z mojich prvých publikovaných vecí bola dokonca romantická poviedka, čo je dosť wtf. Viacerí ľudia mi povedali, že by boli radšej, ak by som písal "normálne", "obyčajné" veci, vraj tie mi idú lepšie. Viem, ako to myslia, ale mňa by to nebavilo. Napísal som síce čosi ako romantickú románovú porno baladu, ale aj do tej sa mi prepašovalo pár poriadne brutálnych výjavov. Mňa odjakživa bavili vyhrotenejšie druhy príbehov, v ktorých sa niečo deje, niečo nebezpečné a vzrušujúce, na čo len tak nezabudneš. Hranica medzi hororom a trilerom je niekedy veľmi tenká. Nevnímam sa ako čistý hororový autor, ono sa mi to stále často mieša s trilerom.

Knižní díra:
Tak zase, aj sám King rád fušuje trochu do drámy, trileru, či sci-fi, podľa mňa to od seba až natoľko vzdialené nie je. Ale tá romantická románová porno balada znie fakt dobre, môžem sa k nej niekde dostať?
Ivan Kučera:
Oficiálne nie. A neoficiálne vlastne tiež nie. Ide to dosť do trileru a v závere som sa snažil tromfnúť rekord v najdlhšom dojemnom epilógu, aký bol kedy v dejinách literatúry napísaný.

Knižní díra:
Škoda, znie to stále lepšie a lepšie. Možno niekedy napíšeš ešte niečo podobné, bola by som za. Vrátim sa ešte k tvojej oficiálnej tvorbe; čo si na nej ja cením, je, že drvivá väčšina poviedok vychádza z reálnych hrôz, ktoré nás pri troche smoly môžu kdesi postretnúť. Kde primárne čerpáš inšpiráciu?
Ivan Kučera:
Svojho času dosť v lesoch, dnes som sa našiel v rôznych legendách našich starých mám. Etnológovia sú hrdinovia, zozbierali pre nás neuveriteľné spomienky našich predkov. Niekedy si to spoločnosť ani nezaslúži. V našich zemepisných končinách sa vždy verilo v rôzne nadprirodzené mocnosti a bytosti. Naši predkovia žili v možno až desivom súlade s prírodou. Niektoré staré "skutočné" slovenské strašidlá sú také desivé, že sa v ich spoločnosti môžu hanbiť aj najslávnejšie filmové kultové príšery. Občas si ale na inšpiráciu musím počkať. Niekedy sa v príbehu počas písania zaseknem a nie som schopný odseknúť sa. Jedným riešením by bolo dopísať to nasilu, čo je niekedy to najlepšie, čo s tvrdohlavým príbehom môžete spraviť. Niekedy je to ale to najhoršie. Väčšinou to v podobných prípadoch robím tak, že príbeh odložím a čakám. Mám poviedky, na ktoré čakám už pekne dlho a od napísania ich prvej polovice ubehli celé roky a koniec je stále v nedohľadne. Mám s touto metódou pozitívne skúsenosti. Zrazu len ideš po meste, uvidíš NIEČO, spomenieš si v tej chvíli na svoj nedokončený príbeh, niečo v hlave ti konečne zacvakne na to správne miesto- Odrazu utekáš domov a za pár desiatok minút dopíšeš to, čo si nechala ležať ladom pred troma rokmi.

Knižní díra:
Stalo sa ti niekedy pri napísaní nejakého svojho diela, že si vydesil aj sám seba?
Ivan Kučera:
Toto je v mojom prípade strašne ťažké. Napríklad King, ktorého som svojho času pokladal za majstra hororu, ma dokázal zo všetkých tých stoviek diel, ktoré napísal a z nich mnohé boli ozaj úžasné, vydesiť len raz - v Cintoríne zvieratiek, čo je strašná, príšerná, desivá, obludná kniha. A či som vydesil sám seba? Mám napísaný detektívny hororový román, v ktorom som sa silou-mocou snažil vyhnúť vyložene hororovým motívom, lebo som ich chcel použiť až na samom konci a o to strašidelnejšie mali fungovať. Lebo ak to s hororom človek preháňa, tak sa stane akurát tak to, že čitateľ je z toho už po pár úvodných stranách unavený. A to je samozrejme zle. Preto s tým treba šetriť a narábať opatrne. A keď príde ten správny čas a moment, potom doňho ísť naplno a udrieť ním čitateľa, aby to ním otriaslo.
Možno som sám seba vydesil svojím starším e-bookom Kozí ľudia. Je tam jeden moment, ktorý by som dnes už nenapísal. Ide o odpornú, nechutnú scénu, ktorá mi bola odporná už vtedy, no vtedy som ešte veril tomu, že som ju tak musel napísať. Potreboval som totiž stvoriť čisté, beštiálne zlo v ľudskej koži a to sa dá len pod vplyvom mimoriadne intenzívneho zážitku. Ale dnes si myslím, že sa to možno dalo napísať aj inak. Že som prekročil hranicu, ktorú som nikdy prekročiť nemal.

Knižní díra:
Reagovali na túto scénu aj nejakí tvoji čitatelia?
Ivan Kučera:
Nie, ale bol to iba e-book vydaný formou selfpublishingu. Najčítanejšia kniha roka to určite nebola. Ale ak by to čítali masy, asi by tá scéna nezostala bez odozvy. Tak ale zas nie je úplne mimo, pretože niekedy je človek človeku schopný urobiť takú príšernosť, akú ani zviera zvieraťu. Čiže v tomto smere scéna bola realistická. Ale nie je to proste smer, akým by som sa chcel uberať.

Knižní díra:
Občas si asi sám príbeh vyžiada tú ktorú scénu a ty ako autor si tam len na to, aby si ju napísal.
Ivan Kučera:
To je veľká literárna pravda. Vidno, že si veľmi inteligentná. Verím tomu, že dobrý príbeh je len taký, ktorý si od istého momentu začne žiť svojím vlastným životom. Niektorí autori to pokladajú za nevhodné, nebezpečné a vyhýbajú sa tomu ako čert krížu. To je zverstvo, spreneverenie sa literatúre. Každý príbeh musí byť počas písania tak trošku zmrd, ktorý autora zneužije a autor zostane v šoku, že čo sa to práve stalo. Ale je dobre, že sa to stalo. Teraz, čo s Honzom Vojtíškom píšeme ten stredoveký hororový román, tak sme si ho niekoľko mesiacov v kuse detailne plánovali, kapitolu po kapitole a napriek tomu počas samotného písania ožil a prekvapil nás. Pravdaže by sa nemalo stať, že ožije až do takej miery, že sa z neho stane niečo úplne iné. To je opačný extrém.

Knižní díra:
Z čoho máš ty osobne najväčší strach?
Ivan Kučera:
Ja sa najviac bojím výšok a hadov. A zmien v rôznych variantoch, v tomto som tak trochu autista.

Knižní díra:
Všeobecne si stojím za tým, že každý nejako umelecký založený človek je svojim spôsobom príjemne šibnutý. Máš nejakú špeciálnu úchylku?
Ivan Kučera:
Môj otec bol konštruktér, 40 rokov kreslil výkresy pre vzduchotechniku. Asi som po ňom zdedil záľubu nie v kreslení výkresov, to určite nie, ale v tom, že som v niektorých veciach dosť technický typ, trocha možno až byrokratický alebo ako by sme to nazvali. V tvorbe sa to prejavuje tak, že akonáhle niečo vydám, stáva sa z toho kánon, ktorý proste platí a bodka. V praxi sa to prejavuje tak, že mám detailne rozpísané a zapísané každé meno, každý rok, každé miesto, ktoré sa v mojich príbehoch objavilo. Okrem toho mám úchylku na Pikao. A v poslednom čase na pečeného pstruha s maslom a chrumkavými minibagetkami.

Knižní díra:
Teraz som vďaka tebe vyhladla. Presuniem sa teda od jedla k pitiu - King raz kdesi napísal, že umelci majú väčší sklon k chľastaniu než ostatní - ale napokon aj tak všetci vyzeráme rovnako, keď zvraciame do odtoku. Sama poznám pár autorov, ktorým alkohol pri písaní pomáha. Ako je to u teba? Dopraješ si víno k práci, alebo ti skôr zahmlieva úsudok?
Ivan Kučera:
To druhé. Inak mám alkohol rád, víno ma nebaví, skôr pivo alebo tvrdé. Ale zdalo sa mi, že to v poslednom čase trochu preháňam, tak sa to snažím dostať pod kontrolu. Tak ale zas ožran prvej triedy nie som, spravidla sa to končí pri dvoch pivách, čo je strašne trápne číslo, pri ktorom iní len nesmelo začínajú. Keď viem, že dnes budem písať, tak sa alkoholu prísne vyvarujem, lebo viem, že ak si niečo dám a pokúsim sa písať, skončí sa to naozaj iba pri pokuse. Ja viem písať len v triezvom stave.

Knižní díra:
Tiež nerozumiem, ako niekto môže písať v pripitom stave. Ja osobne by som zaspala.
Ivan Kučera:
Bukowski myslím natriezvo ani písať nevedel, ale on vlastne asi ani triezvy nikdy nebol. Sú isté typy autorov, ktorí vraj reálne vedia písať v krčme alebo v kaviarni, ale v tej kaviarni si nedávajú kávu, ale čapované alebo koňačik. To by som ozaj nezvládal. Ale sú takí.

Knižní díra:
Máš nejaké iné rituály, ktoré pri písaní dodržiavaš? Obľúbená hudba, jedlo, alebo môžeš písať len v určitú dobu dňa?
Ivan Kučera:
Rituály ani snáď nie, ale v posledných rokoch som na sebe odhalil dosť temnú a nepríjemnú vec. Najlepšie sa mi paradoxne píše v nejakom zlom životnom období, kedy je plno stresu a podobne nemilých pocitov. Vtedy pre mňa písanie predstavuje nádej a mám pocit, že vtedy píšem najlepšie. Pod tlakom. Keď mám dobré obdobie, kedy sa všetko darí a všetko vychádza podľa plánu, tak vtedy píšem najhoršie. Vtedy ma vlastne ani písanie neláka.

Knižní díra:
Teraz mi už prianie, nech od teba vidíme viac kníh, pripadá trochu nevhodné (smiech). Ale dostávam sa k našej vlajkovej otázke: čo si myslíš o premnožení diviakov v českých lesoch? Je možné, že sa dočkáme podobných atakov ako v Prasati?
Ivan Kučera:
Určite je to možné, pomerne často sa objavujú správy z celého sveta o tom, ako nejaké prasa alebo diviak zaútočil na človeka a zožral ho alebo len ťažko zranil.

Knižní díra:
No môžem ti zaručiť, že po rozhovore s tebou asi pokojne spať fakt nebudem. Na záver by ma zaujímalo, ako vnímaš slovenský knižný trh? Čo si budeme klamať, stále sa u nás viac predávajú ženské romány ako horory. Myslíš, že sa to niekedy zmení?
Ivan Kučera:
Mne je v podstate jedno, či sa to zmení. Ja si robím čo chcem, píšem preto, že musím a preto, že chcem. Je to jedna z mála vecí, ktoré viem. Či ma niekto vydáva, veľmi neriešim. Hoci samozrejme by som bol radšej, ak by ma vydávali, lebo nie som magor a chcem, aby sa moje veci dostávali medzi ľudí. U nás to má dobre našliapnuté Mark E. Pocha, vyplnil dieru, ktorá na trhu vznikla. Okrem Marka je u nás v hororoch aktívna snáď iba Hydra, ktorá mi vydala Obchádza nás temnota a minulý rok dala von zbierku prevažne hororových poviedok Koleje smrti. V Česku je situácia o čosi znesiteľnejšia, v poslednom čase sa celkom uchytili hororové zbierky od HorrorConu, veľmi blízky je mi štýl Honzu Vojtíška a Mira Pecha, ktorý je drasticky minimalistický, ale zato vás spoľahlivo udrie každým slovom, ktoré použije. Hoci práve u jeho Mainstreamu je vidno, aká je tá žánrová hranica tenká. Niekedy je ozaj dosť ťažké povedať, čo je horor a čo triler.

Recenziu na Obchádza nás temnota nájdete tu.


Chcete vedieť, čím sa živí František Kotleta? Čo nové môžeme čakať od ďalších československých kráľov hororu Marka E. Pochy a Robina Stejskala? Akú úchylku má autorka knihy Krev pro rusalku Kristýna Sněgoňová? Ďalšie rozhovory nájdete tu.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama