Dvanásť československých ciest do pekla. Po koľajniciach.

31. prosince 2018 v 8:00 |  Recenze


Pristúpili?


Mám kamaráta fotografa, čo svojho času fotil hlavne koľajnice - občas ako ponuré zátišie, občas na pozadí s peknými ženami, ale koľajnice tam boli vždy. Raz som sa ho spýtala, čo ho na nich tak fascinuje. Povedal, že nevie, sú proste fotogenické. A majú vraj pekné krivky. Niekoľko rokov po tomto rozhovore, pri čítaní Kolejí smrti, som si na jeho fotky zase spomenula. A už začínam jeho malú posadnutosť trochu chápať. Koľajnice môžu byť mĺkvi svedkovia rôznych udalostí.

Koleje smrti je zbierka hororových poviedok, ktorú spolu s ďalšími deviatimi českými aj slovenskými autormi zostavili Mark E. Pocha, Lenona Štiblaríková a Katarína Soyka z vydavateľstva Hydra. Pozoruhodné je, že všetky poviedky nechávajú v materskom jazyku autorov, za čo veľmi ďakujem - nie je to tak dávno, čo sme s Mayou hundrali nad prekladaním českých diel do slovenčiny a naopak.
Všetky poviedky spája jeden spoločný motív - prekvapivo, koľajnice. Metro, vlaky, električky, aj húsenkové dráhy môžu v určitých momentoch pôsobiť naozaj desivo. Každý z príbehov vo mne zanechal inú zmes pocitov, preto som sa rozhodla, že recenziu neodbijem len súhrnným odstavcom, ale jednému za druhým adresujem pár konkrétnych slov. Tak sa spolu vydajme na dvanásť hrôzostrašných ciest.

Prvá cesta: Úvod do Lepidopterofóbie
Na strednej škole som mala spolužiačku, čo sa šialene bála motýľov. Ako sa niekto môže desiť lietajúcich kvetov, som nikdy nepochopila. Dobre, teraz už áno. Príbeh Anny Olejárovej Pod dohľadom mŕtvych očí o strašidelnej húsenkovej dráhe je pomerne originálny, zábavný a s popkultúrnym požmurkávaním pracuje veľmi pekne. Miestami som si vybavila to lepšie z Kingovej poviedkovej tvorby, čo je na jednej strane pozitívne, na tej druhej však príbeh trpí presne tým istým, čím aj Kingove diela - príliš veľa popisov a príliš rozťahaný dej. Je mi jasné, že časť v tuneloch je kľúčová, rovnako aj cesta k pointe, niektoré odstavce by som však bez milosti vyhádzala.

Druhá cesta: Lovci duchov na jazde svojho života
Čítali ste knižku Nekromant Johannes Cabal? Ak nie, tak si ju prečítajte. Príbeh Martina Paytoka na mňa totiž pôsobil ako jej nepriznaný sequel - hoci Nekromant je skôr vtipný než desivý. Na Poslední jízdě vidno, že téma z predošlej poviedky sa dá spracovať aj svižnejšie. Je fakt, že dej sa veľmi nevenuje tomu, čo sa stane, keď sa vláčiky húsenkovej dráhy dostanú do útrob Strašidelného hradu, priestor je skôr venovaný udalostiam, čo sa odohrávajú mimo neho. Poviedke to však neuberá na atmosférickosti. Veľkú radosť mám znova raz z občasných popkultúrnych narážok a vtipných hlášok. Náhoda? Nemyslím si.

Tretia cesta: Nielen vlaky jazdia po koľajniciach
Poviedka Šeptáno do tmy od Haniny Veselej vo mne zanechala trochu rozpačité pocity. Do stretu sa totiž dostali moje cynické a romantické ja. Zhruba do troch štvrtín je príbeh technicky aj obsahovo výborný, hutný a znepokojujúci; nápad zasadiť fantazijnú dejovú linku do reálnych historických udalostí ma potešil. Problém mám s koncom, ktorý presne ukazuje, prečo sa podobnému žánru za normálnych okolností vyhýbam - na mňa príliš veľa pátosu a nabubrelých slov. Pointa navyše prinútila moje cynické ja prevracať oči.

Štvrtá cesta: Keď prespíte na blbom mieste
Po predošlých počinoch mi Po trati prišla ako jedna z menej originálnych poviedok. Z literárneho hľadiska je naozaj vydarená, niektoré obrazy a slovné spojenia sú pekné a nové, dejovo však zostáva v šedom priemere. Tak trochu som dúfala, že príbeh zostane v realistickej rovine a obmedzí sa len na konflikt ústredných postáv, aj z toho by sa dalo vyžmýkať pár ťaživých momentov. Duchárska bodka je v tomto prípade trošku nazvyš. (Mimochodom, keď tak pozerám na názov poviedky, skrýva sa v ňom celkom výstižná slovná hračka. Zaujímalo by ma, či ju Honza Vojtíšek plánoval.)

Piata cesta: Dôležité je vybrať si správnu električku
Na toto som čakala. Uzavretý priestor, pár cudzích ľudí a veľa krvi. Poviedka Františky Vrbenskej Můra v lampě ma potešila nielen dejom, ale aj jeho spracovaním. Autorka vie, ako predať atmosféru, aj ukladať slovíčka, často vytvára skvelé, ba až čiernohumorné prirovania a metafory (pojem "šlapať ako decko s obrnou" budem používať). Iste, pointa nie je tak prekvapujúca a po druhýkrát v rámci zbierky som nadobudla pocit, že ducharina mohla ustúpiť realistickejších hrôzam a ničomu by to neuškodilo, ale v konečnom dôsledku to nevadí, všetko klape, ako klapať má. A ja asi cesty nočnými spojmi na čas vynechám.

Šiesta cesta: Vlak medzi svetmi
Návrat domov od Jaroslava Lupečku je jedna z tých poviedok, ktorá sa len ako poviedka tvári a v skutočnosti je prológom k nenapísanému románu - príbeh nemá svoj vlastný uzavretý priestor. Téma je skvelá, jej podanie však na mňa pôsobilo nekonzistentne, text mi miestami pripomínal decko, ktoré sa snažíte ráno vychystať do školy, ale ono vám strapaté a nahé behá po dome, zatiaľ čo vy sa naňho, celí spotení, snažíte zaútočiť hrebeňom a mydlom. Navyše neznášam, keď sa autori v dielach uchyľujú k únavným vysvetľujúcim pasážam. Ako keby neexistovali iné prostriedky, ako čitateľovi odovzdať určité informácie. Pôsobí to amatérsky. Škoda.

Siedma cesta: Na chatu s cigánskym prekliatím
Pri hodnotení poviedky Rajecká Anča budem zrejme jemne zaujatá. Katarína Soyka je moja rodáčka a s radosťou som zistila, že ma berie na výlet po mne veľmi dobre známych lokalitách, akurát v trochu inom svetle. Žilinská stanica Záriečie, kde prakticky príbeh začína, ma ako mladšiu desila tiež, ďakujem teda Kataríne, že moju niekdajšiu traumu privolala späť. Samotný príbeh sa zaujímavo a nepredvídateľne rozvíja, mrazí presne tam, kde mraziť má (čítala som ho večer cestou domov v električke a nebolo mi všetko jedno), pointa nie je ani doslovná, ani príliš otvorená, navyše sa pekne prelína s realitou a necháva čitateľa na pochybách, či sa všetko skutočne odohralo. Jediné, čo ma miestami štvalo, boli zbytočne opakujúce sa informácie, ktoré príbeh občas spomaľovali, text by som rozhodne ešte preškrtala.

Ôsma cesta: Nechoďte tam, keď prší
Konečne som sa dočkala aj poviedky, kde sa pôvod hrôz skrýva v realite. Ivan Kučera vo Vozňovisku ukázal, že to nielen ide, ale že so správnou zápletkou to ide veľmi dobre. Príbeh o dvoch policajtoch a jednej mestskej legende bol hutný, nepríjemný a dostatočne desivý. Len keby ma tak strašne nesrali hlavné postavy! Vozňovisko je vlastne prvá poviedka, kde som si priala smrť oboch ústredných aktérov - ich pubertálne pošťuchovanie a dementné hlášky ma skôr vytáčali než bavili. Navyše moje lingvistické ja utrpelo maličkú ranu - napočítala som viac než desať bohemizmov, čo je na rýdzu slovenskú poviedku priveľa a len kazili dojem.

Deviata cesta: Výskum, ktorý sa stal posadnutosťou
Po tretíkrát v krátkej dobe mi osud prihral do cesty Lenonu Štiblaríkovú. A po tretíkrát ma zatlačila do stoličky. Je to definitívne, túto autorku budem ešte veľmi pozorne sledovať. Jej Vagón uprostred lesa je znova raz veľmi originálny a veľmi pôsobivý počin. Pri čítaní som si z nejakého dôvodu spomenula na Lovecraftovu tvorbu - hoci s ňou nemá až tak veľa spoločného, ťaživá atmosféra poviedky, zvláštna téma, jej spracovanie a pointa mi Lovecraftove diela občas pripomínali. V jednej recenzii som raz tvrdila, že kopírovať Lovecraftov štýl je asi tak možné ako zbúchať v šope za domom raketu, čo prekoná rýchlosť svetla. Nuž, z Lenony sa možno stane vesmírna inžinierka.

Desiata cesta: Do Budapešti už len autom
Štýl Marka E. Pochy ma baví. Prelínanie moderného hororu a archaickej slovenčiny je úderné, a pritom nepôsobí pózersky. Pod povrchom je napínavá a správne temná poviedka, kde sa opäť raz miesto nadprirodzených hlásia k slovu celkom prirodzené sily. Mark, rovnako ako v románe Dom 490, pracuje s klišé a s tak trochu kingovskými témami a prvkami (rozvrátená rodina, trauma z minulosti, groteskné myšlienkové pochody), na rozdiel od románu však upúšťa od popkultúrnych narážok a berie sa trošku viac vážne, čo však vôbec nie je na škodu. Poviedka mi príjemne utiekla, aj ma dostatočne znervóznila a zdá sa, že Mark sa konečne naučil, ako písať prekvapivé zvraty a pointy. Len keby sa naučil gramatiku, už pri druhom jeho diele som mala nutkanie vziať si do ruky červené pero. Mimochodom, ak chcete ešte nejaký príbeh z budapeštianskeho metra, pozrite si film Kontroll (vystrašiť vás nevystraší, ale pobaví určite).

Jedenásta cesta: Práca, ktorá sa neodmieta
Michaela Merglová tiež začala na záhrade fušovať do výroby kozmických plavidiel. Ale zatiaľ čo Lenona sa o toto remeslo "len" solídne obtrela, Michaela vytvorila čosi, čo by nás azda mohlo na nejakú tú planétu mimo galaxie aj dopraviť. Pri čítaní jej poviedky Ve tmě světlo som sa nemohla ubrániť dojmu, že v skutočnosti čítam Lovecraftovo zabudnuté dielko - rovnaké jazykové prostriedky, rovnaký popisný štýl, dokonca aj téma mi prišla ako čosi, čo by Howard v 21. storočí rád chytil do ruky. Nejde však o bohapusté kopírovanie, v poviedke možno nájsť aj jedinečný rukopis, nové prvky a svojský rytmus. Tým je vlastne povedané všetko - Michaelin počin ma bavil a spôsobil mi celý pelotón zimomriaviek.

Dvanásta cesta: Sprievodcov zájazdov nikto nikdy nevidí prichádzať
Moje celkom prvé stretnutie s Ivanou Molnárovou Dubcovou bolo tak trošku ikonicky počas čakania na štyri hodiny meškajúci rýchlik. Jej poviedka Subjekt Z ma vtedy dostatočne zabavila. Teraz som síce na žiadny spoj čakať nemusela, Zájazd!!! mi ale znova raz spestril deň. Možno dokonca o kúsok viac ako predošlá poviedka. Ivana píše dobre, svižne a zbytočne sa neutápa v detailoch, ak nie sú potrebné, navyše v Zájazde spracúva klišéovitú tému veľmi invenčne, ba dokonca až vtipne (scéna s ružencami je môj osobný víťaz). Minule som jej vyčítala ošúchanosť niektorých tém a primálo uveriteľnej chémie medzi postavami, nič z toho sa teraz nekoná, práve naopak, na veľmi malom priestore mi ponúkla dostatok odôvodnenej psychologizácie. Za mňa dobré.


Túto jazdu som si pekelne užívala. Koleje smrti je veľmi pekne zostavená zbierka, ktorá vás prevedie celým spektrom hororových subžánrov. Som rada, že sa podobné československé projekty realizujú a hádam ich bude ešte viac. Nech sa už konečne aj Česi naučia po slovensky.

Autor: Kolektív autorov
Názov: Koleje smrti

Kristína Halaganová

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama