Dom 490 mixuje americkú hororovú školu a slovenskú írečitosť. A celkom kvalitne.

21. listopadu 2018 v 8:08 |  HOROR

Stephen King a Jánošík vojdú do baru...



Kristína:

Už niekoľkýkrát omieľam, ako nadšene kvitujem, keď na slovenskej literárnej scéne pribúdajú ďalšie exempláre do menej komerčných žánrov. Mala som už česť zrecenzovať Malú antológiu sci-fi poviedok, teraz zase Dom 490 od Marka E. Pochy. A hoci superlatívmi budem šetriť - šetrím nimi všeobecne, neberte to osobne - knihu zaručene nezatratím.

Mark E. Pocha nie je žiadny zelenáč. Dom 490 je jeho štvrtou novelou, navyše je finalistom niekoľkých literárnych súťaží a jeho meno figuruje tiež v zbierkach poviedok A bude hůř či Muži vs. Ženy. Kvalita sa síce počtom vydaných diel nemeria, ale je dobrou pozíciou, z ktorej sa môžem odpichnúť. Vypísanosť cítiť nielen v štýle, ale aj v postavách a v budovaní príbehu. Ale k tomu všetkému sa dostanem.

Dom 490 s podtitulom Zlo má novú adresu (podľa mňa má novú adresu každú hodinu, ale nebudem sa s autorom hádať) rozpráva príbeh rodiny Lutziakovcov - Martin je spisovateľ, ktorý sa pokúša dokončiť nový román, Zuzana je na materskej s dvoma dcérami. Rozhodnú sa predať tesný byt v Nitre a presťahovať sa do idylického domu v dedinke Kriváň, ktorý sa predáva za podozrivo výhodnú cenu. Onedlho zistia, prečo.

Som zarytý nepriateľ klišé, ale zároveň zastávam názor, že ak sú klišé prvky spracované dobre, môžu vlastne pôsobiť celkom zaujímavo. A presne to sa stalo v Dome 490. Mark E. Pocha síce kráča po dávno vyšliapanom chodníčku, cestou však stihol vysadiť nejaké tie sakury, vyplieť burinu a ešte si pritom zaspieval pár ľudoviek.

Bude to desať rokov, čo žijem v Česku a takmer celý ten čas čítam knihy výhradne v češtine. A keď už po niečom v slovenčine siahnem, zriedka si rozdiely uvedomujem, či ich dokonca analyzujem. Oba jazyky sa mi prakticky zliali a nerobím medzi nimi rozdiely. Pri Dome 490 som si však po veľmi dlhom čase znova vychutnala krásu a ľubozvučnosť slovenčiny.

Mark E. Pocha totiž píše štýlom, ktorý mi pripomínal staršiu literatúru: využíva pojmy ako drobizg, či zavše (kamaráti Česi, toto na vás vytiahnem na najbližšom pive) a vôbec, celková jazyková vybavenosť príbehu vo mne zanechávala trochu starosvetský dojem - v dobrom zmysle slova. Už som zabudla, aká vie byť slovenčina mäkká, ľahká a číra. Navyše je zjavné, že nejde o žiadnu násilnú pózu, ale skutočný autorov štýl, pôsobí prirodzene a prekvapivo neruší - hoci spočiatku mi chvíľu trvalo, kým som si naň zvykla.
Uličkou hanby by som však prehnala a roxorom utĺkla jazykového redaktora, pretože toľko preklepov a gramatických prešľapov v knihe som už dávno nevidela (šatoch! sedemnásť centimetrový!). Jeho prácu by som osobne odviedla stokrát lepšie.

V rámci hororového žánru nejde o žiadne prevratné dielo a autor to ani nechce docieliť. Mám rada, keď je kniha priznaným brakom a Dom 490 je v tomto smere naozaj osviežujúci, na nič sa nehrá, neberie sa vážne. Využíva hororový žáner so všetkým, čo k nemu patrí, všetky jeho devízy aj lapsusy, logické diery, čiernovlasé dievčatká, desivé tajomstvá v pivnici a mŕtvych predchádzajúcich nájomníkov. Na konci vo mne teda zanechal pocit, ako keď si po niekoľkých mesiacoch stravovania v reštauráciách doprajete poctivú tresku s rožkom. Nie je to síce žiadne gastronomické terno, ale oživí vo vás niečo príjemné a zabudnuté.

Prekvapivo funkčne sú napísané hlavné postavy: on s tvorivou krízou, ona s deckami na krku, narastajúce napätie v kedysi ideálnom vzťahu, všetko je uveriteľné a tým pádom mi kniha skôr ako horor o pomstychtivých duchoch pripomínala metaforu na rozpadajúce sa manželstvo. Ide o dosť kingovské témy - autor tiež často a rád odkazuje napríklad ku Kingovmu Osvieteniu. Mark E. Pocha dokonca používa niektoré Kingove prvky (myšlienky v zátvorkách, sexuálne predstavy), ale aby sa Kingovi vyrovnal, chcelo by to ťať ešte o kus hlbšie.

Na svojej cestičke autor nechal pár bodliakov a stromov, ktoré by som ja osobne mačetou dávno odstránila. Kapitola Fakty mala skončiť v ohnisku. Ani Autorské poznámky si nezaslúžia lepší osud. Prvá z nich by možno bola zaujímavým spestrením, je však príšerne a hlavne nedôveryhodne podaná. Keď už chce autor vzbudiť dojem, že sa príbeh naozaj odohral, mal by vedieť s nástrojmi správne manipulovať. Odporúčam mrknúť napríklad na Kingovu Carrie (keď už využívame kingovské motívy): autor prekladá dej fiktívnymi novinovými výstrižkami, rozhovormi, či útržkami z kníh, čím do príbehu dostáva punc reálnosti. Keby bola obdobne zostavená aj kapitola Fakty, nemám námietky. Ona je však len zbežným, nanúteným dovetkom, ktorý má prázdnu informačnú hodnotu.

Z Autorských poznámok zase kričí silný alibizmus. Na ktorú riť sa autori vyžívajú v dopovedaní a dovysvetľovaní dejových liniek? Pre mňa ako čitateľa je to znak, že si spisovateľ nie je istý, či jeho príbeh vyznel, ako chcel, preto si pomáha podobnými barličkami. Nedokončený príbeh puzzle mohol byť zahrnutý do textu a oveľa príťažlivejšie. Čo sa týka odkazu k Amityville horor, tam zase cítiť, že Mark E. Pocha nechcel byť obvinený z kopírovania filmov či kníh. Opäť sa dal zahrnúť do príbehu, pôsobilo by to celistvejšie a sympatickejšie. Ešte viac by tým totiž upevnil postavenie svojej knihy ako priznaného, príjemného hororového braku na jesenné noci. Takto ma však autor len naštval a celkom pochoval do tej doby zručne budovanú atmosféru.

Posledný klinec do ľavej obličky som dostala v závere. Nejde ani tak o náhly zvrat, ten by bol celkom zaujímavý, ale o jeho mizerné spracovanie. Neviem, či autor utekal na autobus, alebo mu zatvárali bar, ale ono veľké odhalenie je odfláknuté a bez náboja, teda v konečnom dôsledku vyznieva až príliš hlúpo a zbytočne.

Marka E. Pochu asi z dohľadu nepustím, páči sa mi jeho štýl. Len ak chce napodobňovať Stephena Kinga a ďalších velikánov hororového žánru, potrebuje niektoré veci dotiahnuť. Ale patrí mu môj neskonalý vďak, pretože fakt som si už dlho v žiadnej knihe s takou radosťou nevychutnala môj materinský jazyk.

Maya:

Tinka tady shrnula negativa. Já bych se teď ráda věnovala těm pozitivům. Co se týče způsobu psaní, Dom mě zaujal tak jako už dlouho nic předtím. Malebnost vyprávěcího daru Marka E. Pochy bych popsala slovenským spojením "dost po piči". (Pro neznalé to znamená jako fakt fakt dobré. Podobně jako když ochutnáte nejlepší halušky na světě a i po týdnu na ně musíte stále myslet.) Jako ano, překvapilo mě, že jsem tomu v někteých místech nerozuměla. Používá výrazy tak surové slovenštiny, že je kolikrát neznal ani můj osobní soukromý osobní Slovák, můj muž. Ale to bylo na tom právě to super. Bylo to pro mě něco nové, co mě zase nějakým způsobem poučilo, a to mám ráda.

Taky se mi nestává, že bych si četla doma, když můžu dělat jiné činnosti. Jsem člověk, který si čte na záchodě, pod stolem v práci, v tramvaji, když na někoho čeká. Člověk, co si jde sám sednout občas do hospody, aby měl na čtení klid. Ano, do hospody, já totiž kafe nepiji, zato mám hrozně ráda pivo. A jacka. Člověk co urputně nesnáší house party, protože celou dobu skřípe zuby, a raději se odjebká někam do koupelny, a tam s knihou v ruce předstírá, že přebral. Ale nikdy si nečtu doma. A už vůbec ne, když mám muže doma, protože se chci věnovat jemu. Ale včera přišel domů, a já ho posadila k počítači s myšlenkou "tady máš hračky a do noci mě neruš". Tak moc jsem do Domu byla zažraná. E. Pocha prostě umí psát sakra napínavě.

Jasně, děj nápadně připomíná příběh z Amityville, ale co na tom? Lidé nekoukají na duchařské horory, aby se pokochali originální zápletkou. Nebo aby se dozvěděli, jestli to ta blonďatá prsatice přežije do konce. Většinou už totiž tuší, že stejně natáhne papuče, a že za všechno může někdo, kdo zakapal o mnoho let dříve, a teď už se jen na současnících mstí. Ne, sledují je pro to zvyšující se napětí. Jak mezi živými a mrtvými, tak i v ponorce mezi postavami. Sledují je proto, že jim je příjemné to svírání u srdce, když se s hrdiny bojí, pro ten nával adrenalinu do žil, kdy se ve filmu něco dramatického děje, pro tu srandu, jak nějaká nána křičí na vraha "kdo je tam?"

Je do očí bijící, že je Dom velmi Amityville inspirovaný. Však i hrdinové mají přijímení Lutziakovi, tedy odvozeninu od Lutz, což byla rodina, která ve městě Amityville na Long Islandu ve státu New York žila. Milé je však to, že to sám autor přiznává, kdyby se náhodou nějaký rýpal rozhodl, že by ho obvinil z kopírování. Však takových napodobenin knížky Jaye Ansona jsou na světě stovky. A vždy žáleží na tom, jak je ten následující spisovatel nebo filmař zpracuje. A Mark E. Pocha to pojal hodně dobře. Sebral veškerá klišé, která k tomu příběhu i žánru patří a zpracoval je s volností a grácií. Výsledkem je tenhle napínavý brak, který bych určitě doporučila každému milovníkovi hororu. A ano, říkám brak. A podle mě to není nic shazujícího. Psát braky je ostatně těžší, než psát vážné knihy, protože v braku musíte umět dát dokupy všechny aspekty tak, aby to nevyznělo lacině. A to se E. Pochovi povedlo.


Názov: Dom 490
Autor: Mark E. Pocha

Pokud vás Mark E. Pocha zaujal, přečtěte si náš rozhovor s ním!

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama