Ivana Furjelová: Squelé babenky

Sobota v 15:00 |  YA


Nie až tak squelá kniha...


Kristína:

Konečne som si urobila čas spísať svoju frustráciu zo života do nejakej negatívnej recenzie. Lebo, povedzme si na rovinu, takéto recenzie sa nielen ľahšie píšu, ale aj dobre čítajú (samozrejme každému okrem samotného autora). Čítanie samotného veľdiela ja už iná káva. Nebudem však negativistická sviňa a možno sa mi podarí nájsť aj niečo pozitívne. Ale začnime od piky.

Pre Slovákov, teda hlavne Slovenky, je vydavateľstvo Evita Press viac než známe. Predpokladám, že aj mnoho Češiek, ktoré sa radi vŕtajú v romantickej literatúre, niektoré z jeho známejších knižiek pozná. Napokon, neubehol ani rok, čo bola sfilmovaná jedna z prvých hyperglykemických publikácií, Všetko alebo nič.
Priznám sa, že k vydavateľstvu, ako aj ku knihám, čo pod jeho hlavičkou vychádzajú, už dlhé roky starostlivo pestujem priam fyzický odpor. Nielen preto, lebo sa vo väčšine prípadov jedná o banálne témy, ktoré vychádzajú z overenej premisy "o hľadaní lásky a obyčajného šťastia" (moje cynické ja v tomto momente siaha po inzulínovom pere), ale tiež preto, lebo vychádzajú ako na páse a zbytočne zamorujú trh, ktorý by sa mohol plniť aj niečím, čo by som nestvorila na kolene počas výbuchu sopky. Aby som však bola férová, možno by to s týmto vydavateľstvom nebolo tak nahovno, keby sa k nim dostával kvalitnejší materiál. Ale aký dopyt, taká ponuka. Čo ma vedie k smutnému zamysleniu o inteligenčnom kvociente žien...ale to si nechám na inokedy.

Knižku Squelé babenky som priam symbolicky našla u našich na záchode. Odložila ju tam moja šestnásťročná sestra a spolu s mojou mamou ju na striedačku čítali. Povedala som si dobre, budem doma dva týždne, Tolstého, Pelevina a Websterov slovník sa mi so sebou ťahať nechcelo a jedinú aspoň trochu zaujímavú vec som dočítala cestou na Slovensko. Tak nechám mozgové bunky trochu oddýchnuť, veď si to zaslúžia.

Nebudem beštia a s plnou vážnosťou hovorím, že si cením tému knihy. Každú záležitosť, ktorá kritizuje sociálne siete, minimálny ľudský kontakt a hnanie sa viac za virtuálnou popularitou ako reálnymi priateľstvami, budem už len z princípu vynášať o stupienok vyššie.

Na základe roku vydania knihy a informácií na Databáze kníh tipujem, že Ivana Furjelová bude odo mňa o nejaké štyri, päť rokov mladšia. Očividne zažila ešte zlatú éru Pokecu, pravekého predchodcu Facebooku, pretože práve o ňom jej prvotina rozpráva. Tiež som si kedysi prešla krátkym obdobím absolútnej fascinácie svetom, kde sa ľahko stanete celebritou, aj keď nie ste zaujímaví, našťastie ma to zase rýchlo opustilo. Bola som tiež svedkom, ako moje kamarátky poznali mnohých ľudí z mesta len podľa prezývok na Pokeci a mali celé albumy fotiek, ktoré každý týždeň aktualizovali. Takže veci, o ktorých autorka v knihe píše, sú možné a reálne. Potiaľto v poriadku.

Celý príbeh však zaváňa presne tým istým, čím vlastne drvivá väčšina kníh z vydavateľstva Evita Press: banálnosťou, patetickými výlevmi, mizerným jazykom a štylistikou a nulovou originalitou. Zápletky sú prvoplánové, všetko je podané z rýchlika a bez emócií, postavy sú bez šťavy a charakterov. A záverečná uplakaná premena hlavnej hrdinky je zúfalo smiešna.

Moja duša literárneho masochistu zostala po dočítaní uspokojená. Knihu som so sebou vláčila všade, k obedu, na záhradu, do postele, až kým po dočítaní neskončila presne tam, kde som ju našla, aby urobila radosť ďalšiemu zúfalému tvorovi z mojej rodiny. Mozog som dokonale vypla, ale nedozvedela som sa nič nové, akurát som bola svedkom moralizovania, pubertálnych výlevov a ufňukaných scénok. Zase na druhej strane, ak podobné sladkoboľavé vzdychania obľubujete, pokojne si ju prečítajte. Na pláž do Hurghady dobrá.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama